V predvečer odchodu do Lugana, kam mala vyraziť osádka auta v zložení 2 x Vacke a raz Peťo Mensák sa moji starší kolegovia rozhodli, že ostávajú na Chopku. Moje pobalené a nachystané veci sa s tým nechceli zmieriť a tak som ich nahádzal do svojho auta s tým, že vyrazím tak či tak, sám a hocikde. Vtedy ma napadol Triglav a ráno som vyrazil. Cesta išla veľmi dobre a tak som už o piatej 31. 8. stál v doline Vrata pri Aljažovom dome a „zíral“ na severnú stenu Triglavu, zaliatu poobedným slnkom.
Pri pohľade na tú masu skál kráľa Julských álp, ako ho nazval Dr. J. Kugy, sa ma zmocnila neistota. Triglav so svojou 1500 metrov vysokou a takmer 2 kilometre širokou severnou stenou patrí podľa Messnera do výberu najvyšších stien sveta. Nevedel som spustiť zrak z jej divej krásy, všetky tie žlaby a piliere sa miešali s príbehmi aké som čítal.
„Že se nebojíte lézt na tak velkou stěnu. Vždyť je to hřích! Ten co dnes odešel, byl stejně mladý a světlovlasý jako vy“ spomína Ludwik Sinek na chatárku z Aljažovho domu, keď sa v neskoré leto roku 1906 úspešne pokúsil s druhmi vyliezť prvý krát severnú stenu z doliny Vrata. Menej šťastia mal však ten svetlovlasý mladík, ktorý nastúpil podľa správ chatárky do steny o deň skôr. Mladý Viedenský horolezec Wagner, našiel svoju smrť v jednom z komínov a priepastí v strede steny.
Ja som sa nechystal túto stenu vyliezť, skôr sa ňou prešmyknúť najschodnejšou cestou cez Prag na Kredaricu a odtiaľ po hrebeni na vrchol. No jednako mi chýbal niekto, kto by tam bol so mnou a odpomohol mi od pochybovačných myšlienok, niekto kto by z vrcholu chcel nasledujúci deň letieť tak ako ja. Podľa predpovede sa mal nasledujúci deň severný vietor poobede otáčať na slabý južný, čo dávalo celkom priaznivé vyhliadky na let. Na terase Aljažovho domu sa mi po dvoch Zlatorogoch postupne zdala severna stena priateľskejšia.
Večer som ešte pobalil veci, moju ultraľahkú vystroj v zložení sedačka Skylight, a padák Fides EVO XXS z ľahkými voľnými koncami od Cimy. Spolu bez záložáku, ktoý som kvôli váhe nebral, vážia iba 4,2 kg. Keď som pridal ostatné veci dostal som sa tak na 8kg. Pre Fides xxs som sa rozhodol preto, lebo je najmenším sériovo vyrábaným krídlom od Sky pragliders a váhovo sa tak dostáva prirodzene na úplný spodok. Je o celé 3m2 menší ako Cima K2 „S“ a s mojou telesnou konfiguráciou 65kg som akurát na hornej hranici zaťaženia.
Noc som veľmi neprespal, skôr predriemal a ráno ešte za tmy som 5.30 vyrazil na cestu. Výstup cez Prag na Kredaricu mal trvať 5 hodín, mne to trvalo nakoniec polovicu. Počas cesty bolo neustále bezvetrie, akurát na hranici 2400 metrov fúkal severný vietor tak 4 metre. Na Kredarici som sa rozhodol počkať, kým sa to nezmení na bezvetrie, to som ešte nevedel, že sa z toho vykľuje 5 hodinový parawaiting. Počas tejto doby sa striedal na heliporte jeden vrtuľník za druhým a mal som pocit, že som na nejakej air-show. Slnko príjemne hrialo a tak som sa kochal prírodou a intenzívne riešil otázku, či sa mi to dnes vôbec podarí a načo som vlastne tu. Poobede sa náhle akoby zázrakom vietor vypol a ja som za 50 minút vyšiel na vrchol Triglavu. Tu ma čakal zástup ľudí a minimum miesta na rozloženie padáku. Nekľudne som posedával na kameňoch a sledoval vietor. Takmer nič, len občas jemný závan do 3km/h, keby som bol na peknej lúke tak to dám na dopredný štart. Lenže v tomto „kameňolome“ to inak ako na kríž nepôjde. Po 2 hodinách nervózneho prechádzania sa po vrchole, keď som musel pôsobiť ako bláznivý autista som sa rozhodol, že to už lepšie nebude a rozbalím sa. Keď turisti zbadali čo to tam rozťahujem, vrava utíchla a mnohí len krútili hlavou, že o čo mi ide.
Z toľkých divákov som bol nervózny, predsa som zvyknutý skôr na samotu v horách. Prvý štart končí kvôli zachytenej šnúre na uchu. Druhý končí smiechom okolostojacich, pretože sa mi úspešne darí zakopnúť a padnúť pri cúvaní na chrbát. Tlmím nervozitu a všetko sa opäť snažím rozložiť v absolútnom kľude a pomaly. Tretí pokus považujem za posledný a rozhodujem sa, že ak nevyjde tak zídem na Kredaricu a zletím opäť odtiaľ ako pred rokom. Prichádza termický závan a tuším najlepšie podmienky za poslednú polhodinu. Ochotní turisti mi pridŕžajú padák v strede a na ušiach a ja sa rozhodujem ísť. Dvíham padák a akoby zázrakom sa nikde nezachytí. Už nie je čas váhať a tak sa otáčam a po pár rýchlych krokoch opúšťam za ovácií môjho publika vrchol Triglavu. V južnom kotly sa zdržím ešte chvíľu a potom oblietam Triglav na severnú stranu do doliny Vrata, môjho ranného východiska. Celý čas mám na prilbe kameru, ktorou snímam let. Druhá, ktorú som plánoval umiestniť do vrchlíku ostala v batohu. Netrúfal som si odštartovať v týchto podmienkach so závažím v nábežke. Let prebieha príjemne a cítim úľavu, že sa to podarilo.
Posledná vec, ktorá zaujíma moju koncentráciu je pristátie. Opäť som rozhodnutý pristáť na Anceljovom rovte čo je asi 130m dlhá lúka vo výške 1010 m. Prevýšenie letu je tak úctyhodných vyše 1800 metrov. Dole je úplné bezvetrie a tak nasadzujem pristátie ako minulý rok. Rozdiel je len v tom, že vtedy som letel na Cime M a mal som tak k dispozícii o 5 metrov štvorcových viac. Ako sa ukazuje prekĺzať celú lúku až nakoniec nie je problém, a keďže neletím na takom balóne ako bola Cima, veľmi rýchlo a rázne vyklepávam výšku čo mi ruky stačia. Prelietam rovno pomedzi dva smreky a jemne zachytávam uchom o konáre jedného z nich a sadám na cestu, ktorá sa o pár metrov ďalej stráca v lese. Vydýchnem si s úľavou, že všetko dobre dopadlo.
Večer si na Aljažovom dome doprajem zopár Zlatorogov a opäť sa kochám pohľadom na severnú stenu vo večernom slnku. Let Trval okolo 30minút, čakanie 7 hodín a výstup 3,5 hodiny, no zážitok bude trvať celý život. Ďalší deň mi priniesol príjemný let v oblasti Bovca, kde som zletel vrchol Rombonu s 1900 metrovým prevýšením. Výlet sa však nečakane blížil ku koncu, pretože som dostal pozvanie na Red Bull Dolomitenmanna a potreboval som si dať dokopy všetky papiere. Obrátil som teda smerom domov a rozlúčil sa so Slovinskom.
Záverom by som sa chcel poďakovať firme Sky paragliders a Tomášovi Lednikovi, že boli ochotní ušiť mi Fidesa na ľahkých koncoch a z ľahšieho materiálu ako je štandard, čím mi ušetrili 500 g výstroje. HIKE&FLY in PEACE.
